Na túru je dobré vyraziť zo Slanského sedla, kde sa dá zaparkovať. Takmer som minul túto odbočku. Autom by sa dalo dostať až na Veľkú Márovku ignorujúc zákaz vstupu do lesa pre motorové vozidlá. Nám ide o túru a nie o drive-in výstup, takže rýchle parkujeme a ďalej ideme po svojich. Musíme sa však prejsť po asfaltke až k rázcestníku Veľká Márovka. Stúpanie je mierné a cestou narazíme na kamenné more. Vlastne ideme po keškách a kešky v sebe obsahujú veľa náučného.
Pred Márovkou míňame rázcestník Dobrák, ale je to trochu falošné miesto, lebo vrchol je vzdialený severnejšie ešte cca 800 m. Na Márovke to vyzerá pekne - altánok, lavičky, výhľady na hrebeň E3, studnička a zaparkované autá. My sa stáčame k Dobráku a to stále po asfaltke. Tu sa nám stratil pes Dasty. Z jeho pohľadu si išiel len zabehať a nakoniec sa k nám vracia. Asfaltka končí až pri vojenskom objekte. Ďalej už sa ide príjemne bez asfaltu. Trochu kufrujeme, ale na vrchol Dobrák (820 m n.m.) nakoniec vyjdeme. Nie sú tu však výhľady, ani vrchol nie je nejak výrazný. Dnes teplota okolo 10°C a riadne veterno, tak sa musíme schovať za väčšie kamene, kým nespotrebujeme náš obed.
Nasleduje mierný pokles, v podstate do sedla ale skôr príjemne lesom. Všade sú buky, priamé a také rovnaké. Preto ma Slanské vrchy priťahujú menej. Jediným doplnkom na trase sú tu snežienky. Je ich celé more a tak premýšľame, prečo sú zákonom chránené. Obchádzame plytký železitý močiar a pohodlnou cestou sa dostávame na vrchol Bradla (840 m n.m.). Je tu triangulačná tyč s kameňom. Nevadí, že výhľady nie sú. Ja mám radosť a moji parťáci majú zimu, takže po rýchlom fotení sa vraciame.
Teraz smerujeme na východ, kde nachádzame skalnaté bralá. Je ich veľa a majú premenlivú nadmorskú výšku. Kedže som bol skorej poučený ich nezliezať, tak si ich obzrieme iba niekoľko, čo mi je neskôr ľúto. Skôr sa snažíme preskúmavať západný okraj skál, lebo hľadáme kešku, čo sa nám aj darí, i keď s problémami. Skaly obchádzame zo západu a zdola ich obdivujeme v plnej kráse. Nachádzame lesnú cestičku, ktorá nás privádza k lesníckej chate Spálená. Chata pustá, studnička pred ňou suchá.
Nič to, schádzame pomaly dole cez rúbanisko s riadne vysokou suchou trávou. Celkom pekne sa fotí s bukami v pozadí a tajuplnou oblohou nad nami. Rúbanisko prechádza do strmého úvozu, kde konečne stretávame nejakého turistu. Ten nám oznamuje, že ide nevie presne kde, proste sa uvidí. Úvoz sa pripája na asfaltku, po ktorej sme už raz kráčali. Prichádzame k autu. Ďalšie autá okolo nás pribudlii. Tak predsa ďalší turisti.
Túra nás vyšla na necelých 5 hodín času. Vrcholy mám rád, hoci aj zalesnené. Najviac sa mi páčili skalnaté bralá na východ od Bradla. Teším sa však viac na Slovenský kras, ktorý má inú atmosféru. Ale každá túra si nájde svojich obľúbencov.
