S Evou sa vydávame z Jasova, ideme hľadať trasu do Debrade cez Medzevskú pahorkatinu. Jasovská jaskyňa je stále zavretá, mihneme sa okolo nej, prejdeme pár domkov, či záhrad a vojdeme do lesa. Celkom pekný chodník vedie lesom, mierne stúpa a dostávame sa na kraj poľa. Ale cez pole do Debrade sa nám ešte nechce. Vraciame sa do lesa a pokračujeme južnejšie. Sme v podstate na hrebeni pahorkatiny. Ako po ňom prechádzame, tak pod sebou vidíme strminu, miestali skaly a Bodvu. Niektoré skaly, na ktorých stojíme, sa vytrčajú skoro nad Bodvu. Sú to také vyhliadky smerom na Volovské vrchy. Niekde pod nami sú dlhé jaskyne. Jedna z nich sa volá Tomášová diera, Lenže zhora jaskyne uvidíme. A schádzať po strmých svahoch sa mi nechce.
V lese vegetácia ešte spí. Aspoň sa lepšie orientujeme. Snežienky nie sú takmer žiadne. Rastú totiž nižšie. Prechádzame cez roklinu. Ja si klasicky pozerám azimut na mobile a idem priamo. Eva ma upozorňuje, ako sledovať vrstevnice a roklinu obísť s čo najmenším prevýšením. Za poslednou vyhliadkou prechádzame na lesný chodník a opúšťame les. Po poľej ceste sme o chviľu v Debradi na hornom konci obce. Pozrieme si plastiku sv. Ladislava, viac sa nám však páči prameň a kaplnka sv. Jána. Miestnu kešku stále neopravili, tak sa otáčame a vraciame sa späť rovnakou trasou na pahorkatinu. Pekným lesným chodníkom zídeme úplne dole a vyjdeme z lesa. Teraz vidíme skaly pahorkatiny zdola.
V tomto mieste nachádzame verejnú Hatinskú jaskyňu I. Niekto si neváži, že je verejná, urobil si vo vnútri ohnisko a dym tam ešte smrdí. Neďaleko je už neverejná Hatinská jaskyňa II. Výstup k nej už je náročnejší. O niečo viac na juh je jaskyňa, ktorá vyzerá ako pivnica. Našli sme ju len vďaka keške a nelezie sa k nej až tak ľahko. Eva navrhuje, aby sme prešli cez cestu do Debrade a pozreli si vyvieračku a vchod do jaskyne Helena. Voda sa tam valí zo spodu jednej skaly, tak tam asi bude jaskyňa. Na lúke stretávame aj kameramana Košickej televízie. Bol natočiť snežienky, tak sme si vymenili skúsenosti a doporučili mu zaujímavé miesta v okolí.
Musíme sa vrátiť k Hatinským jaskyniam. Do Jasova sa plánujem vrátiť spodným okrajom pahorkatiny, okrajom lesa. Cesta dole je miestami úzka a niekedy vedie v tesnej blízkosti Bodvy. Bohužiaľ na jednom mieste skalný previs neumožňuje pokračovať v ceste. Eva teda zavelí vyštverať sa na hrebeň a ja síce so strachom, ale nakoniec úspešne vyliezam hore. Chviľu ideme hrebeňom, ale hneď ako prichádzame na miernejší svah ťahá ma to dole. Začína sa tu objavovať čím ďalej, tým viac snežienok a hlavne, skaly sú plné menších jaskýň. Jedna z nich je priechodova, vedie cez ňu jediná možná cesta ďalej.
Bohužiaľ od verejnej Hatinskej jaskyne postupne pribúda odpad okolo brehov Bodvy, aj vo vode. Fotky si požičiavam od Evy, keďže odmietam si priznať realitu. V tejto časti túry vidíme snáď tony odpadkov. A pritom Medzevská pahorkatina má istý turistický potenciál. Mohli by sa tu vyznačiť vyhliadky na hrebeni. Dole môže viesť chodník krajom lesa a Bodvy. Menšie jaskyne sú pekné, aj keď sú zákonom chránené a jaskyniarom by mohla vadiť ich návšteva a poškodzovanie. Pri verejnej jaskyni je vhodné urobiť ohnisko vonku a kôš na odpadky. A nezamestnaní by mohli aspoň hodinu denne robiť poriadok, nech nedostávajú peniaze zdarma. A nielen oni, ale aj vinníci, či už sú to naši spoluobčania, podnikatelia, záhradkári alebo turisti. Chodník by sa dal vyznačiť miestnou značkou alebo urobiť ako náučný chodník. Exponované miesta zabezpečiť kramlami a reťazmi. Taký projekt by určite niečo stál, vyžadoval by odborníkov a údržbu. A samozrejme, bez výchovy ľudí by sa nová tona odpadu objavila okolo Bodvy o rok opäť.
Svahy nad nami sú miestami mierné, miestami príkre. Na jednom svahu vedú drevené rebríky takmer až na vrchol hrebeňa. No jasne, jaskyňa, tak lezieme hore. Bohužiaľ jaskyňa žiadna, tak opatrne schádzame dole. Tie rebríky sú tam umiestnené s cieľom zísť z jednej z vyhliadok bezpečne dole.
V mieste, kde by mohla byť Tomášova diera však po nej nevidíme ani stopy. Aj keď vegerácia spí, stromov a kríkov je veľa a cez ne na skaly dobre nevidíme. A výstup na hrebeň je tu strmý. Nakoniec to už nevydržím a v závere trasy na posledné skaly vylezieme, aby sme sa uistili, že ďalšie jaskyne tu nie sú. Rovnakým lesným chodníkom sa nakoniec vraciame do Jasova, kde na parkovisku varím kávu. Keďže sme sa prestali hýbať, Eve začina byť zima, ale vydrží, než dopijem a hajde domov.
Našli sme veľa jaskýň o ktorých sme ani netušili. Pre zmenu, iné jaskyne sme podľa plánu nenašli. Zhora jaskyne nevidno a zdola sme na vysoké skalné masívy dobre nedovideli. Získali sme celkom dobrú predstavu o Medzevskej pahorkatine. Určite sa oplatí sem vrátiť. Z vyhliadok sa dá zísť trochu nižšie, skaly obísť dookola a možno sa ďalšie jaskyne ukážu. Ale terén je tu strmý a teda riskovať za každú cenu nemá význam. Som rád, že sme našli trasu, ako prejsť z Jasova do Debrade, odkiaľ je už len na skok na moju zbožňovanú Jasovskú planinu. Vyhliadky a jaskyne Medzevskej pahorkatiny sú veľkým lákadlom. Keďže jaskyne sú zákonom chránené, treba sa k nim správať s rešpektom. Bohužiaľ odpad oklo Bodvy odrádza od trasy na úpätí pahorkatiny. Ale bolo dobre si ju prejsť a pokochať sa menšími jaskyňami.
Človek je najinteligentnejší tvor na planéte. Príroda vytvorila jaskyne. Človek vymyslel plast a začal hádzať fľaše do Bodvy.
