Prechod Nizkymi Tatrami

Autor: Radoslav Medzihradský | 16.6.2017 o 22:24 | (upravené 17.6.2017 o 20:48) Karma článku: 6,86 | Prečítané:  753x

Cez Nízke Tatry vedie Cesta hrdinov SNP po ČTZ v dĺžke 100 km. Vďaka útulniam sa dá prejsť celkom pohodlne za max. 5 dní.

Prechod Nízkymi Tatrami považujem obecne za ťažší a neodporučil by som ho menej výkonným turistom. Mne sa zdal ľahký, ale môže byť náročný na psychiku. Každý deň bolo nutné väčšinu času stráviť chôdzou a nie vždy sa mi rovnako chcelo, hlavne keď sa striedala cesta hore a dole. Ale ak si vychutnávate prírodu, pôjde sa Vám lepšie. Máte tiež možnosť skúsiť si život mimo civilizácie, keď sa budete umývať v potoku a variť na variči. V neposlednom rade môžete spoznávať mladých ľudí, ktorí majú zmysel pre podobný životný štýl. Denne je optimálne ísť 20 km, aby si človek vždy dostatočne odpočinul.

Podarilo sa nám poskladať zostavu piatich ľudí, ktorí sa vydajú na prechod Nízkymi Tatrami. Som to ja, Fero, jeho syn Martin, skúsený Jožo a okorení nám to Božka. Začíname v Donovaloch, kde prichádzame v utorok večer. Začína poriadne pršať a prší celú noc. Tú však pohodlne prespím. Ráno vyrážame trochu neskôr a to sa opakuje každý deň. Najprv musíme vystúpiť na hrebeň Nízkych Tatier. Najprv stúpame, potom riadne klesáme a nakoniec prudko stúpame na Veľkú Chochuľu. Sme na hrebeni a my prechádzame typickým tatranským prostredím s kosodrevinou. Prvý deň je dlhý až 30 km, ale sme čerství. Len si musíme zvyknúť na 20 kg batoh. Ideme podľa výkonu v dvoch malých skupinách. Večer prichádzame na Ďurkovu útulňu. K dispozícii sú nápoje a jedlo od chatára. Spíme na matracoch, takže skoro luxus.

Druhý deň musíme vystúpiť na Chabenec. To už sme vo výške nad 1900 m.n.m. a okolo nej kulminujeme. V diaľke čoskoro uvidíme Chopok. Jožo už prešiel zvyšok trasy, takže v sedle Poľana sa vydáva smerom domov. My pohodlne prídeme na Chopok, kde sa najeme v Kamennej chate. Samotný vrchol Chopok je hneď vedľa trasy, takže na neho za chvíľu vystúpime a tým sa dostávame do peknej výšky 2023 m.n.m. Nasleduje Ďumbier ako najvyšší vrchol Nízkych Tatier. Musíme však výrazne klesnúť a potom prudko vystúpať až na vrchol. Tam ma chytá nadšenie. Sme vo výške 2046 m.n.m. Úplne hore je stĺpik a slovenský dvojkríž. Na záver dňa zídeme dole k chate gen. M. R. Štefánika. Chata je vážne luxus. Ubytovanie pre 80 ľudí, teplá strava a voda. Dnes sa jedná o veľmi krátku trasu, ale vystúpili sme na najvyššie vrcholy Nízkych Tatier, čo ma teší

Chatárka na “Štefáničke” si zasluhuje samostatný odstavec. Hlavne sa pred ňou nechváliť aký dobrý som turista, lebo teta chatárka je vždy 2x lepšia. Za deň vraj prejde z Donovalov na chatu, čo my sme prešli za dva dni. Teta mi odporučila vystúpiť na Ďumbier ešte 3x za deň. Nejak sa jej nezdá, že druhý deň ideme len 16 km na útulňu Ramža. Viac by sa jej páčilo, keby sme to potiahli až na útulňu Andrejcova. Ale to je dokopy 35 km a to by nemusel každý zvládnuť, takže odmietam. Na večeru si dávam kapustnicu, ale je veľmi korenená. Teta to okomentuje s tým, že ma má riadne vyštípať. V izbách máme postele, len je trochu chladno, tak sa zakryjeme ešte dekou alebo druhým paplónom. Druhý deň ráno prichádzam ako prvý na raňajky a teta ma pokára, že raňajky sa podávajú na 7. hodinu a zvyšok skupiny chýba. Pred odchodom sa spolu vyfotíme. Teta mi ešte nakáže, aby som po skorom príchode na Ramžu rúbal drevo až do večera. Martin musí ísť domov smerom do Bratislavy, tak mu teta ešte ukáže cestu.

Cesta na tretí deň začína stúpaním a potom postupným klesaním. V polovici trasy musíme prudko klesať do sedla Čertovica, kde v reštaurácii majú wi-fi a tak môžem posielať fotky kamarátom. Tým sme zakončili prechod Ďumbierskych Tatier. Vstupujeme do Kráľovohoľských Tatier, ktoré sú nižšie a  pochod vedie obvykle smrekových lesom. Najprv ideme širokou cestou, ktorá sa však mení na neudržiavanú. Je úzka a pomerne zarastená, takže ideme pomalšie. Po menších výstupoch prichádzam poobede na útulňu Ramža. Otvorím dvere a vidím len pec a tvrdé prične. Sme tu sami, tak môžeme zbierať drevo, variť si teplú stravu a predvečerom zatopiť do pece. Potom prichádzajú ďalší turisti. Niektorí zakladajú vonku oheň a varia z vlastných zásob. V správny čas máme večierku, ale na tvrdom sa zle spí. Skoro ráno vstávame, lebo nás čaká druhý najťažší deň.

Štvrtý deň musíme prekonať druhé najvyššie prevýšenie. Ideme hustým lesom a stále stúpame a klesáme. Po zdolaní väčšiny trasy klesáme ešte prudšie ako predošlý deň do sedla Priehyba. Obedujeme v prístrešku, keď začína pršať. Predpoveď sme poznali, ale teraz nastala realita. K dobrej turistike dážď patrí. Po hodine prestane pršať a my skúsime stúpať na Veľkú Vápenicu. Po chvíli však prší opäť a my už musíme stúpať ďalej. Ja mám len nepremokavú vetrovku, takže spodnú časť tela mám úplne mokrú. Po vystúpení na Veľkú Vápenicu sa náhlim dole do Andrejcovej útulne. Asi po hodine prestáva pršať. Útulňu už vidím v diaľke a rýchlo sa k nej dostanem. Privítajú ma dvaja chatári a niekoľko turistov. Rýchlo sa obliekam do teplého a vyberám si dobrú posteľ. Onedlho prichádza zvyšok našej skupiny. Večer sa objavujú stále ďalší turisti. Varí sa a panuje dobrá nálada. Ešte z posledných síl zahráme človeče a ideme spať.

Ráno sa na chate mení služba. Miesto jedného chatára prichádza mladá chatárka. Cením si dobrú stravu na chate. Platím za všetko aj keď za ubytovanie je príspevok dobrovoľný. Už som nabudený na posledný úsek cesty a všetci sa trochu ponáhľame. Treba hlavne vystúpiť na Kráľovú Hoľu. Takže stúpame, potom ideme po rovine a to sa opakuje niekoľko krát cez Bartkovú, OrlovúStrednú Hoľu. Kosodrevina mizne a zostáva len tráva a skaly. O to lepšie sa mi ide, lebo mám rád rýchlu chôdzu. Za tri hodiny sme na Kráľovej Holi, kde si dávame krátku pauzu s ostatnými turistami. Naša cesta je takmer na konci. Zostáva klesnúť o skoro 1100 m do Telgártu. Spočiatku je klesanie veľmi prudké, ale potom sa zmierni a tak kolená toľko netrpia. Rýchlo sa menia jednotlivé vegetačné pásma. Dole už ideme len smrekovým lesom. Prechod cez obec Telgárt je pomerne dlhý. Pred koncom ešte navštívime penzión, nakoľko obed náramne padne. Vlaková stanica je až na konci obce. Čaká tu viacero turistov a cyklistov. Niektorí sú nám známi z Košíc, takže cesta s nimi ubieha lepšie. Len železnica taká štedrá k nám nie je. Vlak predčasne končí a my prestupujeme do malej motorky. Na ďalšom prestupe v Margecanoch čaká veľa ľudí a tak do Košíc stojíme. Domov prichádzame večer a hneď druhý deň ideme do práce. Zostáva sa prehrabať fotkami a napísať tento blog :-).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Fico dal opäť prednosť sebe, a kto je užitočný idiot politiky

Robert Fico si už musí poslušnosť svojich poslancov i partnerov vynucovať krajnými prostriedkami

SVET

Švajčiari otvorili najstrmšiu pozemnú lanovku na svete

Pozemná lanovka prejde prevýšenie 744 metrov.

KOMENTÁRE

Radšej európsku federáciu než vodu v mäse

Chcem európsku federáciu s otravnými potravinovými kontrolami.


Už ste čítali?